Niekedy sú najdôležitejšie objavy tie, ktoré sme vôbec nečakali

Čo sa stane, keď školy prestanú predpokladať a začnú naozaj počúvať?

Keď sa učitelia zamýšľajú nad tým, prečo niektorí mladí ľudia postupne strácajú vzťah ku škole, odpovede sa často zdajú byť jednoduché. Nedostatok motivácie. Rodinné problémy. Slabá dochádzka. Šikana. Ťažkosti s učením. Veď kto by mal svojich žiakov poznať lepšie než samotná škola?

Ale je to naozaj tak?

Práve touto otázkou sa začala prvá etapa projektu Hubs4Teens. Školy na Slovensku, v Chorvátsku, Maďarsku, Slovinsku a Taliansku sa tentoraz nepustili do hľadania nových aktivít ani rýchlych riešení. Začali niečím oveľa jednoduchším – a zároveň oveľa náročnejším. Počúvali. Rozprávali sa s učiteľmi, vedením škôl, žiakmi, rodičmi, bývalými žiakmi aj ľuďmi z komunity. Pýtali sa ich, ako školu skutočne prežívajú. Cieľom nebolo hľadať vinníkov ani školy hodnotiť. Najskôr im chceli lepšie porozumieť.

A ukázalo sa niečo zaujímavé. Každá škola rozprávala iný príbeh. No jedna skúsenosť bola spoločná. V mnohých prípadoch sa ukázalo, že to, čo školy považovali za samozrejmé, vnímali žiaci celkom inak.

Keď tú istú školu vidia dospelí a deti rozdielnymi očami

Jedna zo slovenských škôl vstupovala do diagnostického procesu s presvedčením, že medzi jej silné stránky patrí bezpečné školské prostredie. Práve do tejto oblasti investovala veľa energie aj času. Keď však žiaci anonymne opísali svoje skúsenosti, objavil sa celkom iný obraz. Časť z nich sa v škole necítila tak bezpečne, ako si vedenie školy myslelo. Najdôležitejšie však nebolo samotné zistenie. Škola sa pred výsledkami neuzavrela. Nesnažila sa ich spochybniť ani hľadať výhovorky. Prijala ich ako príležitosť lepšie pochopiť, ako školu prežívajú samotní žiaci. Ukázalo sa, že dobré úmysly nestačia. Rozhodujúce je, ako školu vnímajú tí, ktorí v nej každý deň žijú.

Niektoré problémy zostávajú dlho skryté

Podobné prekvapenie zažili aj školy v Maďarsku. Učitelia boli presvedčení, že šikana u nich nepredstavuje vážnejší problém. Anonymné odpovede žiakov však ukázali, že časť z nich zažíva niečo celkom iné. Bez bezpečného priestoru na otvorené vyjadrenie by tento problém pravdepodobne zostal nepovšimnutý. Namiesto toho sa stal jednou z hlavných tém pripravovaných akčných plánov.

Sebadiagnostika priniesla aj rozhovory, ktoré by za bežných okolností pravdepodobne nikdy neodohrali. Počas jedného zo stretnutí sa rómsky učiteľ prvýkrát otvorene podelil o svoju osobnú skúsenosť z detstva. Rozprával o tom, aké bolo vyrastať ako úspešný rómsky žiak a zároveň počúvať, že sa správa „ako Maďar“. Jeho kolegovia neskôr povedali, že práve tento moment im pomohol pochopiť súvislosti, ktoré sa zo žiadnych tabuliek ani štatistík vyčítať nedajú.

Keď problémom nie je nedostatok motivácie

V Slovinsku priniesli silné momenty rozhovory s bývalými žiakmi. Jeden z nich na otázku, prečo postupne prestal chodiť do školy, odpovedal jednoducho: „Jednoducho som v tom nevidel zmysel. Preto som nemal motiváciu učiť sa.“ Práve táto jednoduchá veta zmenila smer celej diskusie. Učitelia si prestali klásť otázku, ako žiakov motivovať. Začali sa pýtať niečo oveľa podstatnejšie. Ako môžeme vytvoriť školu, v ktorej budú mladí ľudia cítiť, že učenie má zmysel? Že niekam patria. A že si niekto všimne, keď sa začnú trápiť? Tieto otázky sa dnes premietajú do akčných plánov jednotlivých škôl a ovplyvňujú podobu ďalších aktivít projektu.

Silný dojem zanechal aj rozhovor s mladou ženou, ktorá vo veku štrnásť rokov otehotnela a následne školu opustila. Jej príbeh otvoril medzi učiteľmi diskusiu o tom, že o vzťahoch, dospievaní či zodpovednom rodičovstve začínajú školy hovoriť často neskoro – až v čase, keď niektorí mladí ľudia podobné situácie už reálne riešia.

Zmena sa začína oveľa skôr, než vznikne prvá aktivita

Jedným z najväčších prekvapení prvej fázy projektu bolo, že zmena sa začala ešte skôr, ako školy pripravili prvé akčné plány. Stačilo, že si za spoločný stôl obrazne sadli učitelia, žiaci, rodičia, bývalí žiaci a ľudia z komunity. Každý priniesol svoj pohľad. A práve tam, kde sa tieto pohľady stretli, začali školy objavovať súvislosti, ktoré dovtedy nevideli.

„Čo je problémom týchto detí?“  →  „Čo môžeme urobiť inak my?“

Práve tento posun patrí medzi najcennejšie výsledky celej sebadiagnostiky. Ukazuje, že zodpovednosť za úspech mladých ľudí nie je len v ich vlastných rukách alebo v rukách ich príbuzných. Je spoločnou úlohou školy, rodiny aj celej komunity.

Od počúvania k činom

V júli sa partneri projektu stretli v Ľubľane na medzinárodnom školení školiteľov (Training of Trainers). Tentoraz už neprichádzali s hypotézami. Prinášali skúsenosti zo svojich škôl. Spoločne hľadali spôsoby, ako zistenia z diagnostiky premeniť na konkrétne kroky – od vzdelávania učiteľov cez prácu miestnych akčných tímov až po rozvoj Teen Hubov, ktoré budú reagovať na potreby každej školy a jej komunity.

Prvá etapa projektu tak nepriniesla hotové riešenia. Priniesla niečo oveľa dôležitejšie. Nové otázky. A odvahu vypočuť si na ne aj odpovede, ktoré školy možno spočiatku nečakali.

Projekt Hubs4Teens je realizovaný s podporou UniCredit Foundation.

Čo ak hra vonku nie je „niečo navyše“?

Prirodzený spôsob, ako sa deti učia, spolupracujú a rastú

Úvod do projektu Outdoor Play Labs: prepájanie STEM a sociálno-emocionálneho učenia prostredníctvom hry vonku

V celej Európe sa možnosti detí hrať sa vonku postupne zužujú. Urbanizácia, čoraz viac času stráveného pri obrazovkách, obavy o bezpečnosť a náročné vzdelávacie požiadavky im často bránia v prístupe k prostrediam, kde môžu slobodne objavovať, experimentovať a učiť sa z vlastných skúseností. Vzdelávacie systémy zároveň kladú čoraz väčší dôraz na rozvoj STEM zručností a sociálno-emocionálne učenie. Tieto oblasti sa však často vyučujú oddelene – nielen od seba navzájom, ale aj od prirodzených skúseností detí. Mnohí pedagógovia a pedagogičky navyše nemajú dostatok podpory ani praktických nástrojov na to, aby ich dokázali prepájať zmysluplne a inkluzívne. Platí to obzvlášť pre deti zo znevýhodneného prostredia, ktoré čelia ešte väčším bariéram v prístupe ku kvalitným vzdelávacím príležitostiam.

Projekt OUTPLAY – Outdoor Play Labs na túto situáciu reaguje: spája hru vonku, STEM vzdelávanie a sociálno-emocionálne učenie (SEL) do jedného uceleného prístupu. Vonkajšie prostredie sa stáva prirodzenou súčasťou učenia. Aktívnym priestorom, v ktorom deti vo veku 3 – 10 rokov rozvíjajú zvedavosť, schopnosť riešiť problémy, spolupracovať aj lepšie rozumieť vlastným emóciám – a to prostredníctvom praktických aktivít a hry.

Jadrom projektu sú praktické riešenia, ktoré pomáhajú pedagógom začleniť učenie vonku do každodennej praxe a rozvíjať nové kompetencie v oblasti STEM a sociálno-emocionálneho učenia. Projekt prináša balík Outdoor STEM & SEL Toolkit s hotovými aktivitami prepojenými s kurikulom, ako aj ucelený vzdelávací program postavený na modeli školenia školiteľov a národných workshopoch. Všetky prístupy sa pilotne overujú v školách a predškolských zariadeniach na Slovensku, v Chorvátsku, Slovinsku a Poľsku. Komunitné podujatia Outdoor Play Labs rozširujú učenie za hranice triedy a aktívne zapájajú rodiny aj miestnych partnerov. Dôležitým prvkom je model DIY Outdoor Learning Labs, navrhnutý ako nízkonákladový a flexibilný, aby sa mohli zapojiť aj školy s obmedzenými zdrojmi. Všetky materiály budú voľne dostupné prostredníctvom otvorenej digitálnej platformy a projekt prináša aj odporúčania pre vzdelávaciu politiku zamerané na začlenenie učenia vonku do vzdelávacích systémov.

Projekt realizuje medzinárodné konzorcium organizácií z oblasti predprimárneho vzdelávania, výskumu a komunitného rozvoja. Projekt vedie Škola dokorán – Wide Open School, n. o. (Slovensko), ktorá spolupracuje s International Child Development Initiatives (Holandsko), Fundacja Pro Fil (Poľsko), Pučko otvoreno učilište Korak po korak (Chorvátsko), Pedagoški inštitut (Slovinsko) a International Step by Step Association (Holandsko).

Spoločne tieto organizácie pokrývajú široké spektrum odbornosti – od učenia hrou a STEM vzdelávania cez sociálno-emocionálny rozvoj a inklúziu až po vzdelávaciu politiku. Projekt je financovaný Európskou úniou.

Prepojením praxe, výskumu a komunitného zapojenia OUTPLAY prispieva k inkluzívnejším a otvorenejším vzdelávacím systémom, v ktorých hra vonku nie je „niečím navyše“, ale prirodzenou súčasťou učenia a detstva. Ukazuje, že deti sa môžu učiť zmysluplne, aktívne a s radosťou — cez pohyb, objavovanie a vzťah k svetu okolo seba.

Viac o projekte OUTPLAY – Outdoor Play Labs a jeho výstupoch nájdete na stránke projektu na webe ISSA: https://issa.nl/outplay/home.

Identifikácia rizikových faktorov prostredníctvom metódy OPERA

V rámci lokálnych workshopov projektu HUBS4TEENS využívame metódu OPERA ako kľúčový nástroj na generovanie zoznamu rizikových faktorov predčasného ukončenia školskej dochádzky. Táto participatívna metóda nám umožňuje efektívne zbierať podnety od odborníkov priamo z praxe a transformovať ich do konkrétnych výskumných otázok, ktoré neskôr poslúžia pri tvorbe dotazníkov a rozhovorov.

OPERA je štruktúrovaný proces, ktorý spája individuálne myslenie so skupinovou prácou a je postavený na piatich pilieroch:

• O (Observe): Pozorné sledovanie situácie a zber dát.
• P (Propose): Navrhovanie hypotéz na základe skúseností.
• E (Experiment): Testovanie nápadov cez zdieľanie v skupine.
• R (Reflect): Analýza výsledkov a učenie sa z nich.
• A (Adjust): Úprava prístupu na základe zistení.

7 krokov workshopu OPERA

1. Úvod – Predstavenie účastníkov a cieľa workshopu. Moderátor položí kľúčovú otázku: „Aké sú príčiny predčasného ukončenia dochádzky na vašej škole?“

2. Vlastné návrhy – Individuálna tichá práca. Každý účastník si sám za seba spíše zoznam faktorov a odpovedí na papieri.

3. Návrhy vo dvojiciach. Účastníci v dvojiciach diskutujú o svojich zoznamoch a vyberú 4 najdôležitejšie body. Tie zapíšu veľkým písmom na samostatné listy A4 a vyvesia na tabuľu.

4. Zdôvodnenie. Každý pár má minútu na vysvetlenie svojich návrhov ostatným. Duplicitné kartičky sa na tabuli spoja.

5. Bodovanie. Prioritizácia faktorov. Každý pár pridelí 4 body (+) najdôležitejším návrhom na tabuli (maximálne jeden vlastnému, ostatné iným skupinám).

6. Syntéza. Moderátor zoskupí kartičky podľa počtu bodov a tém. Skupina spoločne priradí jednotlivým stĺpcom faktov výstižné názvy.

7. Tvorba otázok. Práca v malých skupinách. Účastníci ku každému faktoru navrhnú konkrétne otázky pre deti, rodičov či učiteľov, ktoré neskôr poslúžia v dotazníkoch na overenie rizík.

Výsledkom je zoznam prioritných rizikových faktorov a súbor overovacích otázok, ktoré poslúžia miestnemu výskumníkovi ako základ pre ďalšiu prácu v teréne.

—

Tento text vznikol ako súčasť projektu Hubs4Teens, ktorý finančne podporila nadácia UniCredit Foundation prostredníctvom platformy Edu-Fund.

Školský neúspech ako systémová zraniteľnosť: čo ukázal prvý krok diagnostiky

V projekte HUBS4TEENS sme v troch slovenských školách realizovali prvú fázu sebadiagnostiky zameranú na identifikáciu rizikových faktorov školského neúspechu. Nešlo o hľadanie „problémových žiakov“, ale o porozumenie podmienkam a procesom, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť postupného odpájania sa mladých ľudí od školy.

Do workshopov sa zapojili učitelia druhého stupňa, vedenie školy aj odborní pracovníci (školská psychologička, výchovná poradkyňa a ďalší). Pracovali s participatívnou metodikou, ktorá umožnila pomenovať riziká vychádzajúce z každodennej pedagogickej skúsenosti, nie iba z administratívnych ukazovateľov.

Od individuálneho zlyhania k systémovej dynamike

Jedným z najvýraznejších zistení je posun v chápaní školského neúspechu. Školy ho nevnímajú ako izolovanú udalosť (napríklad formálne prerušenie dochádzky), ale ako proces, v ktorom sa postupne kumulujú rôzne zraniteľnosti.

Rizikové faktory sa naprieč školami zoskupili do štyroch navzájom prepojených oblastí:

1. Strata zmyslu a perspektívy

Nízka vnútorná motivácia sa neobjavuje ako primárna príčina, ale často ako dôsledok opakovaného neúspechu a absencie jasnej predstavy o budúcnosti. Ak žiak nevidí súvis medzi školou a vlastnou životnou trajektóriou, jeho angažovanosť prirodzene klesá.

2. Rodinné a sociálne podmienky

Školy poukazovali na význam domáceho prostredia – stabilitu, podporu zo strany rodičov, podmienky na učenie aj jazykové zázemie. V kontextoch so zvýšenou mierou sociálneho znevýhodnenia alebo migrácie sa tieto faktory kumulujú a zosilňujú svoje pôsobenie.

3. Organizačné nároky a adaptačné výzvy druhého stupňa

Prechod na druhý stupeň prináša vyššie nároky na samostatnosť, plánovanie a reguláciu vlastného učenia. Slabé študijné návyky či nepravidelná dochádzka sa tak často javia skôr ako prejav adaptačného preťaženia než ako otázka disciplíny.

4. Emocionálne prežívanie a pocit príslušnosti

Nízke sebavedomie, strach zo zlyhania, pocit neprijatia alebo oslabený vzťah ku škole sa ukázali ako centrálne faktory. Školský neúspech je úzko prepojený s tým, či sa žiak v škole cíti bezpečne, rešpektovane a prijato.

Kontextové špecifiká

Hoci základné oblasti boli podobné, jednotlivé školy pomenovali aj špecifické vrstvy zraniteľnosti:

• jazyková bariéra a adaptačný stres u žiakov z ukrajinského prostredia,
• kumulácia sociálneho znevýhodnenia v regiónoch s vyšším podielom marginalizovaných komunít,
• nadmerné používanie digitálnych technológií ako faktor rozptyľovania a fragmentácie pozornosti.

Tieto faktory samy osebe nemusia viesť k odchodu zo školy. Riziko sa zvyšuje vtedy, keď sa kombinujú a dlhodobo pretrvávajú bez podpory.

Formálne čísla verzus reálna zraniteľnosť

Oficiálne štatistiky o predčasnom ukončení školskej dochádzky na Slovensku zostávajú relatívne nízke. Diagnostika však poukázala na širší okruh žiakov, ktorí síce formálne zostávajú súčasťou systému, no ich zapojenie, výkon alebo vzťah ku škole postupne oslabuje.

Rozdiel medzi formálnym „dropoutom“ a funkčnou zraniteľnosťou je kľúčový. Poukazuje na potrebu preventívneho prístupu, ktorý pracuje so signálmi už v ranom štádiu – skôr, než sa stanú nezvratnými.

Ďalší krok: hlas žiakov

Prvá fáza priniesla pohľad pedagogických a odborných pracovníkov. V ďalšej etape budú prostredníctvom rozhovorov a fokusových skupín zapojení samotní žiaci. Cieľom je konfrontovať odbornú perspektívu s ich skúsenosťou a vytvoriť nástroje podpory, ktoré budú reagovať na reálne potreby mladých ľudí.

Sebadiagnostika tak nepredstavuje nástroj kontroly, ale nástroj učenia sa školy o vlastnej zraniteľnosti – a o možnostiach, ako jej predchádzať.

—

Tento text vznikol ako súčasť projektu Hubs4Teens, ktorý finančne podporila nadácia UniCredit Foundation prostredníctvom platformy Edu-Fund.

Projekt Hubs4Teens ako cesta k úspešnému ukončeniu školy

V projekte HUBS4TEENS veríme, že ak chceme skutočne pomôcť mladým ľuďom rásť a veriť si, musíme najprv presne porozumieť bariéram, ktoré im v tom bránia. Predčasné ukončenie školskej dochádzky nie je len strohá štatistika o žiakoch, ktorí nenastúpili do ďalšieho ročníka. Je to komplexný životný proces, ktorý sa často začína dávno predtým, než žiak reálne opustí školskú bránu. Práve preto je pre náš projekt kľúčové mať tieto odborné definície jasne spracované – slúžia nám ako základ, na ktorom staviame všetky naše praktické aktivity.

Odborný pohľad nám hovorí, že musíme rozlišovať medzi formálnym a funkčným neúspechom. Zatiaľ čo zákon zaujíma, či dieťa dokončilo povinnú dochádzku, nás v HUBS4TEENS zaujíma najmä to, či mladý človek odchádza zo školy pripravený na život. Ak žiak získa vysvedčenie, ale chýbajú mu zručnosti, sebavedomie alebo motivácia uplatniť sa v dospelosti, hovoríme o funkčnom neúspechu. Náš projekt vypĺňa túto medzeru tým, že prepája školu s neformálnym vzdelávaním. V našich „huboch“ sa žiaci neučia len fakty, ale rozvíjajú si sociálne, emocionálne a finančné kompetencie, ktoré sú v modernom svete kritické.

Dôležitým poznatkom, z ktorého vychádzame, je rozdelenie vplyvov na takzvané „vytláčacie“ a „ťahacie“ faktory. Škola niekedy nevedome žiaka vytláča – napríklad cez príliš prísne pravidlá, nízke očakávania učiteľov či nepriateľskú atmosféru v triede. Na druhej strane existujú vonkajšie faktory, ktoré žiaka zo vzdelávania ťahajú preč, či už je to nepriaznivá situácia v rodine alebo potreba skorého zárobku. Vďaka tomu, že v prvej fáze projektu realizujeme hĺbkové sebahodnotenie škôl a komunít, dokážeme tieto neviditeľné sily v konkrétnych lokalitách, ako je napríklad Spišský Hrhov, presne pomenovať. Miestne akčné tímy tak môžu plánovať aktivity „na mieru“, ktoré tieto riziká priamo oslabujú.

Jednotný jazyk a presné definície sú navyše nevyhnutným predpokladom našej medzinárodnej spolupráce. Keďže projekt spája odborníkov zo šiestich krajín, potrebujeme mať spoločnú pôdu pod nohami. Výsledný praktický toolkit, ktorý v rámci HUBS4TEENS tvoríme, nie je len náhodným zoznamom hier či krúžkov. Je to ucelený systém overených zásahov, ktoré vychádzajú z vedeckých poznatkov a dlhoročnej praxe s prácou so znevýhodnenými komunitami. Jasné zadefinovanie problémov nám umožňuje identifikovať varovné signály u žiakov oveľa skôr a namiesto trestov im ponúknuť povzbudenie a priestor na rozvoj ich talentu. Iba ak rozumieme príčinám, prečo mladí ľudia strácajú o školu záujem, môžeme spoločne s rodinami a komunitou vytvoriť prostredie, v ktorom budú chcieť zotrvať a naplno rozvinúť svoj potenciál.

—

Tento text vznikol ako súčasť projektu Hubs4Teens, ktorý finančne podporila nadácia UniCredit Foundation prostredníctvom platformy Edu-Fund.

Medzinárodné stretnutie v Záhrebe: Inšpirácie, spolupráca a adventná atmosféra

Erasmus+ projekt: Soft Skills for High Quality Education
Publikované: december 2025

V dňoch 3. – 5. decembra 2025 sa partneri projektu Soft Skills for High Quality Education stretli v Záhrebe, kde ich hostila organizácia Korak po Korak. Adventne naladený Záhreb nás privítal nielen svojou výzdobou, ale najmä výnimočným pracovným prostredím a otvorenosťou chorvátskeho tímu.

Čomu sme sa venovali?

📌 Počas trojdňového programu sme sa zamerali najmä na:

• výmenu skúseností z prebiehajúcich pilotných školení v materských školách,
• zhodnotenie spätnej väzby od pedagógov a facilitátorov,
• dolaďovanie finálnej verzie Toolboxu,
• plánovanie nasledujúcich krokov – vrátane diseminačných podujatí a finalizácie video prípadových štúdií.

Návšteva chorvátskych materských škôl

Veľkým obohatením programu boli aj návštevy miestnych materských škôl, ktoré sa zapojili do projektu. Učiteľské tímy nás privítali s veľkou profesionalitou, otvorenosťou a praktickými ukážkami svojej práce.

„Odchádzame plní obdivu k energii a nápadom chorvátskych kolegýň. Sme vďační za ich otvorenosť zdieľať nielen úspechy, ale aj výzvy, ktorým čelia.“
– Účastníčka zo Slovinska

Ďalšie kroky

Projekt vstupuje do záverečnej fázy. V najbližších mesiacoch sa zameriame na:

• ukončenie pilotných školení,
• finalizáciu Toolboxu,
• ďalšie stretnutie medzinárodnej iPLC,
• zverejňovanie videí z praxe a záverečné zdieľanie výsledkov s odbornou verejnosťou.

Ďakujeme

Tímu Korak po Korak patrí veľká vďaka za perfektnú organizáciu, vytvorenie bezpečného priestoru pre otvorenú výmenu a pohostinnosť, na ktorú budeme dlho spomínať.

TOY4Participation Local Training

In December, the Local Training was provided for the Play Hubs, which will be involved in TOY4Participation Toolkit piloting in Slovakia. For this purpose, the Play Hubs in Spišská Nová Ves and Spišský Hrhov were selected.

The participants of the Local Training had the opportunity to increase their knowledge, competences and skills in promoting participatory practice in general, with particular focus on children up to 10 and their families, especially from vulnerable groups. The participants also learned how the TOY4Participation Toolkit is organised and how to use its parts. The training also focused on building the capacity of participants to support others (different stakeholders relevant for child participation) in a variety of different change-oriented learning events so that they can successfully promote child participation within their domain of influence.

Upon completion of this training the Play Hub staff with the mentoring support of Škola dokorán – Wide Open School is fully prepared to implement the TOY4Participation methodology and to pilot the TOY4Participation Toolkit (this phase will start in January 2026).