Niekedy sú najdôležitejšie objavy tie, ktoré sme vôbec nečakali

Čo sa stane, keď školy prestanú predpokladať a začnú naozaj počúvať?

Keď sa učitelia zamýšľajú nad tým, prečo niektorí mladí ľudia postupne strácajú vzťah ku škole, odpovede sa často zdajú byť jednoduché. Nedostatok motivácie. Rodinné problémy. Slabá dochádzka. Šikana. Ťažkosti s učením. Veď kto by mal svojich žiakov poznať lepšie než samotná škola?

Ale je to naozaj tak?

Práve touto otázkou sa začala prvá etapa projektu Hubs4Teens. Školy na Slovensku, v Chorvátsku, Maďarsku, Slovinsku a Taliansku sa tentoraz nepustili do hľadania nových aktivít ani rýchlych riešení. Začali niečím oveľa jednoduchším – a zároveň oveľa náročnejším. Počúvali. Rozprávali sa s učiteľmi, vedením škôl, žiakmi, rodičmi, bývalými žiakmi aj ľuďmi z komunity. Pýtali sa ich, ako školu skutočne prežívajú. Cieľom nebolo hľadať vinníkov ani školy hodnotiť. Najskôr im chceli lepšie porozumieť.

A ukázalo sa niečo zaujímavé. Každá škola rozprávala iný príbeh. No jedna skúsenosť bola spoločná. V mnohých prípadoch sa ukázalo, že to, čo školy považovali za samozrejmé, vnímali žiaci celkom inak.

Keď tú istú školu vidia dospelí a deti rozdielnymi očami

Jedna zo slovenských škôl vstupovala do diagnostického procesu s presvedčením, že medzi jej silné stránky patrí bezpečné školské prostredie. Práve do tejto oblasti investovala veľa energie aj času. Keď však žiaci anonymne opísali svoje skúsenosti, objavil sa celkom iný obraz. Časť z nich sa v škole necítila tak bezpečne, ako si vedenie školy myslelo. Najdôležitejšie však nebolo samotné zistenie. Škola sa pred výsledkami neuzavrela. Nesnažila sa ich spochybniť ani hľadať výhovorky. Prijala ich ako príležitosť lepšie pochopiť, ako školu prežívajú samotní žiaci. Ukázalo sa, že dobré úmysly nestačia. Rozhodujúce je, ako školu vnímajú tí, ktorí v nej každý deň žijú.

Niektoré problémy zostávajú dlho skryté

Podobné prekvapenie zažili aj školy v Maďarsku. Učitelia boli presvedčení, že šikana u nich nepredstavuje vážnejší problém. Anonymné odpovede žiakov však ukázali, že časť z nich zažíva niečo celkom iné. Bez bezpečného priestoru na otvorené vyjadrenie by tento problém pravdepodobne zostal nepovšimnutý. Namiesto toho sa stal jednou z hlavných tém pripravovaných akčných plánov.

Sebadiagnostika priniesla aj rozhovory, ktoré by za bežných okolností pravdepodobne nikdy neodohrali. Počas jedného zo stretnutí sa rómsky učiteľ prvýkrát otvorene podelil o svoju osobnú skúsenosť z detstva. Rozprával o tom, aké bolo vyrastať ako úspešný rómsky žiak a zároveň počúvať, že sa správa „ako Maďar“. Jeho kolegovia neskôr povedali, že práve tento moment im pomohol pochopiť súvislosti, ktoré sa zo žiadnych tabuliek ani štatistík vyčítať nedajú.

Keď problémom nie je nedostatok motivácie

V Slovinsku priniesli silné momenty rozhovory s bývalými žiakmi. Jeden z nich na otázku, prečo postupne prestal chodiť do školy, odpovedal jednoducho: „Jednoducho som v tom nevidel zmysel. Preto som nemal motiváciu učiť sa.“ Práve táto jednoduchá veta zmenila smer celej diskusie. Učitelia si prestali klásť otázku, ako žiakov motivovať. Začali sa pýtať niečo oveľa podstatnejšie. Ako môžeme vytvoriť školu, v ktorej budú mladí ľudia cítiť, že učenie má zmysel? Že niekam patria. A že si niekto všimne, keď sa začnú trápiť? Tieto otázky sa dnes premietajú do akčných plánov jednotlivých škôl a ovplyvňujú podobu ďalších aktivít projektu.

Silný dojem zanechal aj rozhovor s mladou ženou, ktorá vo veku štrnásť rokov otehotnela a následne školu opustila. Jej príbeh otvoril medzi učiteľmi diskusiu o tom, že o vzťahoch, dospievaní či zodpovednom rodičovstve začínajú školy hovoriť často neskoro – až v čase, keď niektorí mladí ľudia podobné situácie už reálne riešia.

Zmena sa začína oveľa skôr, než vznikne prvá aktivita

Jedným z najväčších prekvapení prvej fázy projektu bolo, že zmena sa začala ešte skôr, ako školy pripravili prvé akčné plány. Stačilo, že si za spoločný stôl obrazne sadli učitelia, žiaci, rodičia, bývalí žiaci a ľudia z komunity. Každý priniesol svoj pohľad. A práve tam, kde sa tieto pohľady stretli, začali školy objavovať súvislosti, ktoré dovtedy nevideli.

„Čo je problémom týchto detí?“  →  „Čo môžeme urobiť inak my?“

Práve tento posun patrí medzi najcennejšie výsledky celej sebadiagnostiky. Ukazuje, že zodpovednosť za úspech mladých ľudí nie je len v ich vlastných rukách alebo v rukách ich príbuzných. Je spoločnou úlohou školy, rodiny aj celej komunity.

Od počúvania k činom

V júli sa partneri projektu stretli v Ľubľane na medzinárodnom školení školiteľov (Training of Trainers). Tentoraz už neprichádzali s hypotézami. Prinášali skúsenosti zo svojich škôl. Spoločne hľadali spôsoby, ako zistenia z diagnostiky premeniť na konkrétne kroky – od vzdelávania učiteľov cez prácu miestnych akčných tímov až po rozvoj Teen Hubov, ktoré budú reagovať na potreby každej školy a jej komunity.

Prvá etapa projektu tak nepriniesla hotové riešenia. Priniesla niečo oveľa dôležitejšie. Nové otázky. A odvahu vypočuť si na ne aj odpovede, ktoré školy možno spočiatku nečakali.

Projekt Hubs4Teens je realizovaný s podporou UniCredit Foundation.