Pohľad učiteľky zo slovenskej materskej školy na to, čo skutočne znamená participácia dieťaťa v praxi

Keď som sa prvýkrát stretla s pojmom participácia dieťaťa, nebola som si celkom istá, čo si o ňom myslieť – dokonca som sa voči nemu cítila mierne defenzívne. Vždy mi veľmi záležalo na deťoch, ktoré učím – naznačovali však tieto moje pocity, že som toho nerobila dosť? Zároveň som ale bola zvedavá. Chcela som pochopiť, čo participácia znamená a či môže priniesť niečo nové, využiteľné v mojej praxi.

V oblasti vzdelávania detí v ranom veku pracujem viac ako desať rokov. Keby ste sa ma pred piatimi rokmi opýtali, či deti v mojej triede aktívne participujú na činnostiach, s istotou by som odpovedala: samozrejme, že áno. Vyberajú si aktivity, pomáhajú plánovať ranné kruhy a striedajú sa pri prestieraní stolov v jedálni. Keď som sa však prostredníctvom projektu TOY for Participation oboznámila s konceptom participácie detí, uvedomila som si skutočnú hĺbku tejto myšlienky. Zistila som, že detská participácia predstavuje aj uznanie práva detí podeliť sa o svoje názory na veci, ktoré sú pre ne dôležité a náš záväzok brať tieto myšlienky vážne. Zistila som, že podľa Dohovoru OSN o právach dieťaťa sa deti nielen učia stať občanmi, ale aj sú občanmi, ktorých hlasy sú dôležité v každom momente¹.

Toto poznanie zmenilo môj pohľad. Vždy som deti povzbudzovala, aby zdieľali svoje myšlienky, no teraz som sa nad tým začala zamýšľať hlbšie: Boli všetky deti v mojej triede skutočne vypočuté? Formovali ich nápady to, čo sme spolu robili?

Začala som robiť malé, ale vedomé zmeny. Pri plánovaní som požiadala deti, aby pomohli vybrať témy, ktorým sa budeme venovať, nielen to, ktoré kocky alebo knihy použijeme. Keď niektorá skupina prejavila záujem o hmyz, spýtala som sa, čo chcú zistiť a ich nápady sme zapracovali do aktivít toho týždňa. V záhrade sme postavili hotel pre hmyz, napísali sme príbehy o imaginárnych húseniciach a o naučené sme sa podelili s rodičmi.

Začala som si tiež viac všímať, čím všetkým okrem slov deti vyjadrujú svoje myšlienky a názory – kreslením, gestami, rečou tela či tichom. Jedno dieťa s veľmi obmedzenými verbálnymi zručnosťami veľa komunikovalo prostredníctvom svojich výtvarných prác. Iné dieťa, ktoré bolo v krajine nové, mi prostredníctvom príbehov, ktoré si opakovane vyberalo, povedalo, na čom mu najviac záleží. Tieto momenty mi pripomenuli, že počúvať znamená spomaliť, pozorne sledovať a vytvoriť priestor pre rôzne formy vyjadrovania.

Participácia a inklúzia idú ruka v ruke

Čím viac vedomostí som v tejto oblasti získavala, tým viac som vnímala, že participácia je do veľkej miery aj o inklúzii. Začala som premýšľať o deťoch v mojej skupine, ktoré toľko nehovoria – o deťoch so znevýhodnením, s odlišným jazykom alebo v ťažkej rodinnej situácii. Uvedomila som si, že im treba vytvoriť viac príležitostí podeliť sa o svoje názory – a možno aj iným spôsobom ako ostatným deťom v mojej skupine. Pretože nejde len o to, aby sa deti mohli vyjadriť, ale o to, aby každé dieťa bolo vypočuté.

Prinútilo ma to spomaliť a venovať detskej participácii väčšiu pozornosť. Jej plné uplatňovanie si môže vyžadovať úpravu našich postupov, zmenu spôsobu kladenia otázok alebo prinášanie rôznych spôsobov zapájania detí. Toto všetko si môže vyžadovať viac času a úsilia – keď však do našej praxe zakomponujeme túto flexibilitu, ukážeme deťom, že na ich názore záleží bez ohľadu na to, akým spôsobom sa dokážu vyjadriť.

Samozrejme, participácia neznamená, že deťom odovzdáme úplnú kontrolu. Ide o budovanie rešpektujúceho partnerstva, v ktorom perspektívy detí pomáhajú formovať dianie v triede. Niekedy je to radostné, inokedy náročné. Ale časom som tieto výzvy začala vnímať ako zmysluplné príležitosti, šance na budovanie dôvery, porozumenia a spojenia.

Najviac ma zaujalo, koľkí z nás – učiteľov, rodičov, opatrovníkov – už robia časť tejto práce bez toho, aby sme to pomenovali. Pomenovanie však pomáha. Vďaka tomu je naša prax zámernejšia, inkluzívnejšia a v konečnom dôsledku aj účinnejšia.

Účasť na projekte TOY for Participation mi pomohla neustále sa učiť spolu s odborníkmi z praxe v oblasti raného detstva v rôznych krajinách a kontextoch. Vymieňame si nápady a skúsenosti s tým, ako dosiahnuť, aby sa participácia stala skutočnosťou, najmä pre malé deti a tých, ktorí sú často vylúčení z rozhodovania. Nie je to niečo navyše, je to súčasť toho, ako vyzerá kvalitné vzdelávanie v ranom detstve. A keď deti vyrastajú s vedomím, že ich hlas je cenený, stávajú sa dospelými, ktorí rešpektujú, počúvajú a zapájajú sa do sveta okolo seba.

Prečítajte si aj:

Save the Children (2005). Praktické štandardy v oblasti participácie detí. Stručná príručka orientovaná na ľudí z praxe, ktorá uvádza desať štandardov kvality pre zmysluplnú participáciu detí. https://resourcecentre.savethechildren.net/document/practice-standards-childrens-participation

UNICEF (2018). Koncepčný rámec na meranie výsledkov participácie dospievajúcich. Hoci je táto príručka zameraná na dospievajúcich, ponúka prístupné vysvetlenia participácie v rôznych vývinových štádiách, vďaka čomu je užitočná na pochopenie toho, ako sa participácia vyvíja s vekom detí. https://www.unicef.org/media/57396/file

Children’s Rights Alliance for England (2021). Participácia s cieľom: Zapojenie detí a mladých ľudí s inými potrebami a znevýhodnením. Stručný, prístupný zdroj zameraný na rovnosť a začlenenie. https://www.un.org/esa/socdev/enable/rights/craecontaug04.pdf

Poznámky pod čiarou

1. Organizácia Spojených národov. (1989). Dohovor o právach dieťaťa, články 12 – 13.

O iniciatíve Toy for Participation

TOY for Participation je európska iniciatíva spolufinancovaná Európskou komisiou a vedená ICDI. Spolupracujú v nej partneri z 8 krajín s cieľom podporiť právo malých detí na participáciu. Spoločne sme prostredníctvom viac ako 40 hračkárnic (Play Hubs) oslovili viac ako 40 000 detí a rodín; ďalšie hračkárnice ešte pribudnú. Viac informácií o projekte a partneroch nájdete na webovej stránke: https://www.reyn.eu/toy4inclusion/toy-for-participation/.